PRÍRODA TATIER ŽOBRE O SVOJU BUDÚCNOSŤ

Keď veterná smršť skosila v novembri 2004 12 600 hektárov Tatranského lesa, išli sme pomáhať ich obnove. Aj ja som išiel. Nečakal som. Cítil som povinnosť pomôcť. Od decembra 2004 do októbra 2010 som tam viac času strávil, ako za celý svoj život. Spájali sme ľudí, vymýšľali a realizovali projekty, zháňali peniaze.

Všetko s ambíciou pomôcť Tatrám. Aj sa niektoré veci podarili a ostali stopy, ktoré trvajú doteraz. Práve kvôli tým stopám začalo ma viac ľudí nenávidieť. Nechápal som. Aj bývalí kamaráti sa stali mojimi nepriateľmi. Jedna vec, ktorá mi ležala na srdci bola, byť prospešným nie len chrániť prírodu, ale aj ju obnovovať. Komplexne. Integrovane. Na   holistickom princípe.

Vadilo mi, že veľa času a snahy sa v ochrane prírody venovalo sektorovému prístupu. Akosi sme ustrnuli v sektorových politikách. Ochranári, lesníci, vodohospodári, poľnohospodári, politici, výskumníci, podnikatelia, úradníci i laická verejnosť. Všetkým sa akosi zapáčilo hrať sa na svojom piesočku a ohradiť si ho a ani Boha do neho nepustiť, nieto tých, ktorí by mohli tejto agende pomôcť.

Pre istotu to povýšili na ideológiu bez zásahu. Jednoducho to poškodíš a potom začneš šíriť posolstvo, že príroda sa dokáže sama vysporiadať. Neviem sa s tým stotožniť. Ja som v istých chvíľach to takmer vzdal. Len otcom vychovaná tvrdohlavosť mi to nedovolila. Aj v Tatrách som veľa krát zatínal zuby. Hlavne vtedy, keď bývalí ochranári robili podrazy. Možno aj preto v posledných rokoch moje aktivity sú viac orientované do zahraničia. Uprimne sa priznám, že radšej pomôžem tomu, kto o to stojí. Najviacej sa zaujímajú ľudia zo zahraničia.

Na Slovensku? Tu vieme po sebe len štekať. Komunizmus akosi hlboko v nás zakorenil predsudky rozkazovania a nie načúvania a toho zlozvyku sa nevi.eme zbaviť. Aj ja som niektorých chvíľach svojho života podľahol tomuto zlozvyku. Nie je jednoducho sa thto vychovaného zlozvyku zbaviť.

Nevadí ideme ďalej. Rozhodol som sa, že budem tento rok otvárať kapitoly projektov, ktoré sme z vlastnej iniciatívy riešili a ktoré preskočili dobu. Tak, ako mi manželka stále pripomína. „Preskočíš dobu? Počkaj v kúte!“ Už som ostatných počkal a veľa veci, ktoré sme začali realizovať sa stávajú realitou. Veľa veci však ešte ostáva a treba ich posunúť ďalej. Kým ešte žijeme.

Myslím, že treba otvoriť kapitoly, ktoré sme prežili. Potrebujeme provokovať, aby sme začali premýšľať, kde sme a hlavne kde sme mohli byť, ak by sme po sebe nevrieskali, ale sa navzájom počúvali a nútili sami seba rozmýšľať, aby sme dohnali stratený čas.

V tomto poste sa vraciam  k Tatrám preto, lebo v ostatných mesiacoch je na pretrase zonacia Tatier, ako spasiteľský liek na našu pýchu prírody. Tak som sa rozhodol tieto kapitoly otvoriť práve v Tatrách na príklade ich devastácie veternou smršťou v novembri 2004. Začiatkom decembra 2004 sme po Tatranskej katastrofe zorganizovali diskusné fórum aktívnych občanov z Československa v penzióne Belín v Tatranskej Lomnici (prvá fotka na posteri).

Počas stretnutia sme diskutovali, chodili po zničených Tatrách a hľadali riešenia. Všetky tieto diskusie a poznania spísali do odporúčaní v materiáli s názvom „TEČÚCA ČISTOTA TATIER“ a o rok na to sme to zopakovali a voľne šírili širokej verejnosti, aby sme mobilizovali pomáhať Tatrám.

Následne sme oslovili Slovensku sporiteľňu a vďaka neuveriteľne úžasnej generálnej riaditeľke (Regina Ovesny Straka), ktorá mala cit pre inovácie a aj pre prírodu, sme od sporiteľne získali sponzorský dar 330 tisíc € na zrealizovanie VODNÉHO LESA. 

Ako sa darí Vodnému lesu, sa môžete presvedčiť napríklad na Peknej vyhliadke pod Hrebienkom (4 fotografie na časovej osi Vodného lesa). Na princípe ekosystémového zadržiavania dažďovej vody v Tatrách a následnej výsadby siedmych druhov sadeníc, fungujú 3 lokality o rozlohe 96 hektárov. Lesom sa darí veľmi dobre.

Ani to nás nezastavilo, pretože hlbšie spoznávanie Tatier, nám ukázalo boľavé miesta degradácie prírody. Okrem iného sa obnažilo, že Tatry majú podrezané žily. Každoročne sa z osád Vysokých Tatier odkanalizuje viac ako 1 mil. kubických metrov tej dažďovej vody, ktorá vsakovala do ekosystémov, vyparovala sa a klimatizovala Tatry.

Za ostatných 50 rokov sme len z urbanizovaných časti Tatier odkanalizovali viac ako 50 mil. kubických metrov dažďovej vody a oslabili klimatizáciu Tater. Teraz? Už nie. Preto priemerne ročné teploty napríklad v Starom Smokovci vzrástli o 2,3 stupňov Celzia (z 4,1 na 6,4) a my čo riešime? Zonáciu? Už existujú vedecké práce vo svete, ktoré potvrdzujú, že klasická ochrana prírody vôbec nepomáha riešiť zmenu klímy. Pozrite u obrázky tobogánikov v dolnej časti posteru, ktorých je po celých Tatrách neúrekom a naďalej nám vysušujú Tatry.

Jednoducho, milujeme prírodu, ale bránime sa jej napiť, lebo tak ideológovia zavelili na základe zadefinovaných sektorových politikách.  Preto Tatry strácajú typickú Tatranskú klímu s poklesom biodiverzity a rastu škodcov, vysychanie stromov a strata biodiverzity. To nikomu nevadí v tejto republike?

My sme preto vtedy spracovali štúdiu TATRY V ZÁPLAVE KVETOV (2010) a kolega Peter Plachý, ktorý prišiel z Galanty pomáhať Tatrám sa snažil získať podporu na Tatranské vodozádržné opatrenia, aby v Tatrách bolo živé laboratórium, kde sa môžeme chodiť učiť ako ozdravovať klímu nie len na Slovensku. Bolo to pred 15-mi rokmi. No bolo to ako hluchý so slepým a nemyslím si, že sa to zlepšilo. Takto pokračuje doteraz.

Vtedy sme vnímali aj potrebu budovania kapacity, aby tí, ktorí  o tom rozhodujú mali dostatok vedomosti a múdrosti v sebe, aby vedeli tieto veci presadiť. Dali sme dohromady 108 ľudí naprieč sektorom, aby spoločne diskutovali ako ďalej v Tatrách. V 8. tímoch títo ľudkovia pracovali na komplexnom pláne obnovy Tatier (TATRY PRE ĽUDÍ), aby sme dokázali ich obnoviť, aby to naše prírodné dedičstvo bolo skutočnou pýchou a nie len na papieri.

Keď teraz počujem koľko ľudí sa bije po hrudi, ako milujú Tatry i Slovensko a zároveň podrezávajú žily Tatrám i Slovensku, tak mi je do plaču. Vnúčatám ostane krutá realita ohlodanej kosti. Toto je príbeh, ktorý sa bežne na Slovensku dennodenne opakuje ako mantra papalašského správania nie len ku prírode, ale aj k človeku. Vytratila sa úcta človeka ku človeku a rastie agresivita, ktorá požiera vzťahy i prírodu. Sme na trajektórii úpadku.  

Nech tento moja skúsenosť u Vás evokuje k rozmýšľaniu, aby sme to zmenili, aby sme sa pokúsili o zmenu. Už nám neostáva veľa času. V kútiku duše s nádejou čakám, že sa na Slovensku prebudí svedomie aspoň u jedného politika, či aktivistu, ktorí pochopia, kde je sever.